Sivé oči, sivé oči tvoje,
odkedy vyšli spoza rohu,
zmenili celé podnebie,
ukradli belasú oblohu.
Mňa, modrú bavlnu zatratenú,
do teba, do sivého saténu.
Tvoj lesk bodá do tepny,
tvoj príchod je paradoxný.
Chladná rosa na vyschnuté pole padá.
Tvoj tichý dych mlčať mi nedá.
Ihla, ktorá ušila priveľké šaty,
keď som v nich ja, nezmestíš sa ty.
Tvoj prúd zamrel v koreni,
môj kvitol v zaslepení.
Rieku menom ,,Túžba" zlomil vodopád ,,Cintorín" menovaný
Možno je hamba, že bol ňou tak veľmi milovaný.
Čisté okno pobozkal mráz.
Čo bolelo, už nechcem ani raz.
Hoci si krásny ako lúč slnka na vode,
tvoj zámok ostáva prázdny, kľúč je na slobode.
Prašnú cestu ukradol vietor,
narcis zamknutý v tme stráži netvor.
Sny nedobiehajúce cieľ
vkrádajú sa cez vzdušné cesty.
Na konci ciest nepoznané srdce
a to moje čaká na chrasty.
Letím ako strela do terča,
už ďalej samu seba nepresviedčam.
To čo som chcela nie sme.
Od teba ostal nedarovaný úsmev.


krásná básnička :)